
Zdroj: Youtube
Sedela som pri okne a dívala sa na tmavú oblohu. Hviezdy svietili jasne, ale ja som sa cítila prázdna. V mojom vnútri vládla tma, ktorú som nedokázala prekonať.
Celé roky som sa snažila nájsť šťastie – v práci, vo vzťahoch, v peniazoch. No čím viac som sa snažila, tým viac som padala do prázdna. Vzťahy sa rozpadali, v práci som sa cítila len ako súčiastka v stroji a v noci ma pohlcovala úzkosť.
Jedného dňa, keď som prechádzala mestom, som si všimla malý kostol. Nikdy predtým som tam nebola, ale niečo ma k nemu ťahalo. Vošla som dnu a sadla si do zadnej lavice. Kostol bol takmer prázdny, len pár ľudí sa ticho modlilo. Pocítila som zvláštny pokoj.
Netuším prečo, ale slzy mi začali tiecť po tvári. Zrazu som zo seba potrebovala dostať všetku bolesť, všetky obavy a sklamania. „Bože, ak ma počuješ, prosím, pomôž mi…,“ zašepkala som.
Nečakala som žiadnu odpoveď, ale niečo sa vo mne pohlo. V ten deň som sa rozhodla vrátiť. A potom znova. A znova. Pomaly som začala čítať Bibliu, rozprávať sa s kňazom a premýšľať nad svojím životom. Uvedomila som si, že som doteraz hľadala lásku a prijatie na nesprávnych miestach. Boh ma miloval celý čas, len ja som si to nikdy nevšimla.
Zmeny neprišli zo dňa na deň. Stále som bojovala s pochybnosťami, stále som mala dni, keď som sa cítila slabá. Ale teraz som už nebola sama. Keď som sa cítila stratená, modlila som sa. Keď prišli ťažké chvíle, hľadala som silu v Bohu, nie v alkohole, nie v prázdnych slovách iných ľudí.
Dnes viem, že Boh ma zachránil. Dal môjmu životu nový smer. Naučil ma odpustiť – sebe aj ostatným. Už sa nebojím budúcnosti, pretože viem, že On kráča so mnou. A to je všetko, čo potrebujem.