Volám jej, lebo si každý deň želám, aby mi zdvihla telefón. Strata mamy je rana, ktorá sa nezahojí

Niektoré veci v živote považujeme za samozrejmé. Možnosť zavolať mame patrí medzi ne. Kým sú tu, nevenujeme tomu veľa pozornosti. Ale keď odídu, všetko sa zmení. Už nikdy nebudeme počuť ich hlas, ich slová, ich rady. Strata mamy je rana, ktorá sa nikdy úplne nezahojí. Každý deň je iný, no bolesť ostáva. Spomienky sú živé a túžba zavolať jej je neustále prítomná.

Niektoré dni stačí len vidieť na displeji „Volám mame“. Aj keď vieme, že už neodpovie. Niekedy sa snažíme predstierať, že si môžeme vybrať – zavolať alebo nezavolať. No realita je neúprosná. Už nie je tu. Už nás neupokojí jej hlas, neporadí nám v ťažkých chvíľach, nepovzbudí nás, keď máme zlý deň.

Byť matkou je náročné a niekedy si len želáme počuť slová, ktoré nám mama hovorila vždy. Že materstvo nie je o dokonalosti, ale o láske. Že sa nemáme obviňovať a že robíme to najlepšie, čo vieme. A vtedy príde ten pocit prázdnoty. Chceme sa jej zdôveriť, povedať jej novinky, podeliť sa o radosť i starosti. No nemôžeme.

Ak máte to šťastie, že vaša mama je stále s vami, vážte si to. Nečakajte na zajtra, na vhodnú chvíľu, na „potom“. Zavolajte jej už dnes. Pretože raz môže byť neskoro. Ako sa vyrovnať s touto stratou?

Keď volám mame, ale ona už neodpovie

Strata mamy zanecháva v srdci prázdne miesto, ktoré nič nenahradí. „Môj deň sa rozhodne nemusí podobať tomu tvojmu, nech sa snažím akokoľvek… Niekedy sa tvárim, že jej môžem zavolať, ale rozhodnem sa, že jej nezavolám. Iné dni jednoducho vytočím jej číslo, len aby som na displeji videla ‚Volám mame‘.“

Aj keď vieme, že odpoveď nepríde, myšlienka na to, že ešte môžeme zavolať, niekedy pomáha. Sú dni, keď sa snažíme byť silní, no sú aj tie, keď bolesť vypláva na povrch. Hlasná samota, v ktorej niet odpovedí. „Svojmu náreku hovorím, že nemám výhovorku, aby som počula jej hlas, pretože jej slová mám vryté do srdca.“ No ani to nestačí.

Každé ráno je pripomienkou, že už tu nie je. Že už nikdy nezdvihne telefón. Že ju už nikdy neobjímeme. Všetky tie obyčajné momenty, ktoré sme si kedysi neuvedomovali, teraz chýbajú najviac. Jednoduchá prechádzka s deťmi, úspech v práci, či len túžba počuť jej upokojujúci hlas… všetko to sú chvíle, keď si želáme, aby bola pri nás.

Volám mame, ale už len v spomienkach

Bolesť zo straty mamy je niečo, čo pochopí len ten, kto si tým prešiel. „Nebudem musieť nič hovoriť, pretože ona je jediný človek, ktorý dokáže pochopiť moje slzy bez slov.“ To je ten dar, ktorý má len mama – rozumieť aj bez slov.

Mamy nám dodávajú silu, keď ju najviac potrebujeme. Sú naším bezpečným miestom, našou istotou. A keď odídu, ostane len ticho. Sú dni, keď by sme im chceli povedať, čo cítime, keď potrebujeme ich slová, ich lásku. Ale už nám neodpovedia.

Ak máte to šťastie, že vaša mama je stále tu, vážte si to. Zavolajte jej. Povedzte jej, čo cítite. Podeľte sa s ňou o svoje radosti aj starosti. Pretože raz príde deň, keď už nebudete môcť. A potom vám ostane len spomienka na to, že ste jej ešte mohli zavolať… ale už nebolo komu.