ZDROJ: Jan Pavol2
Bol pápežom do posledného výdychu. Jeho smrť sledovali v priamom prenose milióny ľudí. A predsa to nebol koniec – ale silné finále života, ktorý sa úplne daroval druhým.
Jarné dni roku 2005. V uliciach Ríma rozkvitali stromy, no pohľady miliónov ľudí na celom svete smerovali jedným smerom – k oknám Apoštolského paláca vo Vatikáne. Pápež Ján Pavol II. prežíval svoje posledné dni. O jeho blížiacom sa odchode sa verejne nehovorilo, no všetci to cítili.
„Na ten moment sa pripravoval už aj samotný Vatikán,“ spomína právnik Igor Augustinič. Už vo februári sa konali interné porady, pripravovali sa liturgie a zabezpečovala sa logistika – nielen pohrebu, ale aj voľby nového pápeža.
Ján Pavol II. počas týchto dní prežíval bolestivú chorobu – dýchacie ťažkosti, tracheostómia, slabosť. No vrátil sa z nemocnice späť do Vatikánu. Nechcel zomrieť medzi hadičkami, ale v duchovnom srdci Cirkvi.
Aj keď už nemohol rozprávať, naposledy sa ukázal v okne. Bez slov, len s olivovou ratolesťou požehnal zhromaždeným. Svet to sledoval v priamom prenose – nie pre senzáciu, ale preto, že tu zomieral niekto, kto bol symbolom nádeje, pokoja a vier
Posledné slová pápeža boli tiché, ale nezabudnuteľné:
„Nechajte ma odísť do Otcovho domu.“
K jeho lôžku prišli najbližší spolupracovníci a priatelia. Medzi nimi aj slovenský kardinál Jozef Tomko. Slúžila sa svätá omša, zaznelo Te Deum, a napokon, 2. apríla 2005 o 21:37, sa pápež vydal na poslednú púť.
„Zomieral svätec. A nezomieral sám – sprevádzala ho celá Cirkev,“ povedal jeho dlhoročný sekretár Stanisław Dziwisz.
Pápež František neskôr vyhlásil: „Ján Pavol II. bol slobodným človekom až do konca. Jeho slabosť bola preniknutá jasnou mysľou. A jeho smrť – svedectvom kríža.“
Pripomína nám, žJán Pavol II.: Pápež, ktorý zomieral ako žil – s vierou a v službee autentické kresťanstvo nie je o sile, ale o schopnosti obetovať sa. Ján Pavol II. nám to ukázal celý život – v boji proti totalitám, v objatí chorých a trpiacich, vo vytrvalej viere, že Kristus je pravda.
Aj po dvadsiatich rokoch jeho odkaz stále žiari. Nie ako historická spomienka, ale ako výzva: „Nebojte sa. Otvorte dvere Kristovi.“
ZDROJ: postoj.sk
Žijeme v dobe, kedy si mozog nestíha oddýchnuť. Neustále informácie, povinnosti, digitálny šum, multitasking. Naše…
Nie každé ticho musí byť nepríjemné. V medziľudských vzťahoch často očakávame, že láska, blízkosť a…
To, ako začneme ráno, má zásadný vplyv na celý deň. Ráno je chvíľou, kedy si…
Odpustenie nie je len morálny čin, ale aj cesta k uzdraveniu duše a tela. V…
Domov nie je len miesto, kde bývame, ale aj priestor, kde sa formuje naša viera,…
V rýchlom svete plnom hluku a neustáleho zhonu je čoraz ťažšie nájsť ticho na zamyslenie.…