„Otvor srdce, otvor dlane“ Ako učiť deti štedrosti (nielen z peňaženky)?

foto: youtube.com

Deti sú zrkadlom našej viery. Ak ich učíme modliť sa, poznávať Boha, rozprávať sa o dobrom a zlom, učíme ich základom života. Ale jedna z vecí, ktorá často v kresťanskej výchove chýba alebo sa ťažko uchopuje, je štedrosť. Nie ako „rozdávanie vecí“, ale ako postoj srdca.

V dnešnom svete, kde sa pozornosť meria v „lajkoch“ a úspech v tom, koľko si dokážem zarobiť, je štedrosť tichou revolúciou. A ak ju chceme u detí rozvíjať, musíme s ňou začať tam, kde to najviac ovplyvní ich charakter – doma, od malička.

1. Štedrosť začína pohľadom na Boha

Skôr než deti naučíme dávať, mali by poznať Dôvod.
Viera, ktorá sa sústreďuje len na „nekradni“ a „neklam“, deťom veľa nehovorí. Ale ak im ukážeme, že Boh je ten, ktorý nám stále dáva – čas, lásku, prijatie, domov, život – prirodzene začnú chápať, že dávanie je odpoveďou lásky.

„Veď tak Boh miloval svet, že dal svojho Syna…“ (Jn 3,16)

To je najväčší príklad štedrosti.
Ukážme deťom, že viera nie je len o tom, čo nesmieme, ale o tom, čo môžeme – dávať radosť, pomoc, povzbudenie, pokoj.

2. Uč ich dávať – nie len „dať“

Dávanie nie je len o peniazoch. Deti možno nemajú bankový účet, ale majú čas, pozornosť, hračky, kresby, úsmev, silu v rukách.
Štedrosť sa začína tam, kde sú.

Príklady:

Povedz: „Pomôžeš mi zbaliť potraviny pre pani Janku, ktorá je sama?“
Nechaj ich vybrať jednu zo svojich hračiek, ktorú darujú deťom v núdzi.
Navrhnite spolu „dobrotný deň“ – keď sa rodina sústredí na malé skutky láskavosti.
Povzbuď ich, aby darovali svoj čas súrodencovi – pri hre, pri upratovaní, pri rozprávke, ktorú nechcú pozerať.

Deti sa učia štedrosti skutkami, nie len slovami.

3. Peniaze ako nástroj dobra (aj pre deti)

Aj deti môžu mať kontakt s peniazmi. A to už od malička.

Nápady:

Ak dostanú vreckové, povzbuď ich, aby si vytvorili tri obálky:
SPORIŤ – MINÚŤ – DAROVAŤ.
A každý mesiac nech samy rozhodnú, čo dajú do každej časti.
Ak sa v kostole zbiera „zvonček“, môžeš im dať drobnú sumu, ktorú dajú vlastnou rukou – nie ako mechanický úkon, ale so slovami: „Týmto pomáhaš, aby sme mali teplo v kostole alebo aby mohli pomáhať ľuďom.“
Pri charitatívnych výzvach (napr. balíčky pre Ukrajinu, Misijná nedeľa) zapoj ich aktívne: „Čo by si ty dal chlapcovi tvojho veku, ktorý nemá domov?“

4. Uč ich, že štedrosť bolí… ale oslobodzuje

Niektoré deti (a dospelí) sú ochotné dávať len „z prebytku“ – čo im nevadí. Ale skutočná štedrosť niekedy zabolí. A to je dobre.

Napríklad:

Ak sa dieťa nechce vzdať svojej obľúbenej čokolády pre kamaráta, nepresviedčaj ho, ale vysvetli:
„Ježiš sa vzdal svojho pohodlia, aby sme mali život. Aj my to občas skúsime.“
Štedrosť nie je o tom, že sa mi vždy chce. Ale že viem, že je to správne. A Boh mi dá silu, keď mu to odovzdám.

5. Buď príkladom, nie moralistom

Deti majú radar. Vidia, či rodičia dávajú radi, alebo s úškľabkom. Či sa darovanie stáva prirodzenou súčasťou života, alebo „nech sa len farár nepýta“.

Daj deťom vedieť, že máš v rozpočte vyhradené peniaze na pomoc druhým.
Rozprávaj, prečo ste prispeli tam a tam.
Nech ťa vidia, ako dávaš, ďakuješ, delíš sa.
Všímaj si štedrosť u nich a pochváľ ju slovami, nie odmenou:
„Bolo krásne, ako si sa podelil bez toho, že by si to musel.“

6. Vytváraj atmosféru dôvery, nie tlaku

Nikdy nespájaj dávanie s výčitkou. Namiesto:
„Ty sa nevieš podeliť, si sebecký!“
povedz:
„Viem, že to pre teba nie je ľahké. Ale vidím, že sa učíš myslieť aj na druhých. To je odvaha.“

Deti potrebujú vedieť, že v láske sa rastie – pomaly, ale stabilne. A že Boh ich miluje aj vtedy, keď ešte nevedia štedro dávať. On sa s nimi trpezlivo učí. A my s nimi.