„Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol mať súcit s našimi slabosťami…“
(Hebr 4,15)
Boh nie je vzdialený. Vie, aké je to smútiť, báť sa, cítiť sa opustený. Kristus nepozoruje náš boj z diaľky – vstupuje doň.
Ježišove slzy sú slzami súcitného Boha. Jeho láska nie je len teória. Je to láska, ktorá cíti.
Preto sa nemusíme báť plakať – slzy nie sú zlyhanie, ale brána k hlbšej dôvere.
Ježiš plakal nad Jeruzalemom. To znamená, že aj dnes plače nad každým mestom, národom, životom, ktorý sa odkláňa od pokoja.
Nie preto, že by bol hnevajúci sa sudca, ale preto, že Ho bolí, keď si človek ničí život.
Ježišove slzy nie sú len historickým detailom. Sú zjavením samotného Božieho srdca.
Boh nie je chladný vládca. Je to Otec, ktorý beží objímať márnotratného syna. Je to Dobrý pastier, ktorý hľadá jednu stratenú ovcu. Je to Učiteľ, ktorý plače, keď jeho milovaný priateľ zomrie. A je to Spasiteľ, ktorý v agónii Getseman volá na Otca, aby zachránil ľudstvo.
„A Boh im zotrie každú slzu z očí…“ (Zjv 21,4)
To nie je len prísľub do večnosti. Je to obraz toho, ako Boh – v Ježišovi – vstúpil do našich sĺz, aby nás uzdravil zvnútra.
Page: 1 2
Útok Izraela a USA na Irán: Prečo nás to všetkých ohrozuje V posledných dňoch svet…
Pravda a milosrdenstvo: Ako má Cirkev hovoriť o homosexualite? Otázka homosexuality v Cirkvi nie je…
V dobe, keď sa vernosť zosmiešňuje a záväzky relativizujú, je potrebné znovu pomenovať hranice. Ak…
Rozvod sa dnes často javí ako rýchle a prijateľné riešenie manželskej krízy. No je to…
Dôležitý som – ale svet sa nado mnou neláme Rád by som veril, že keď…
Keď syn povie, že chce byť kňazom: skúška viery aj rodičovskej lásky Rozhodnutie syna vstúpiť…