
foto: youtube.com
V čase, keď sa všetci ponáhľajú
Ráno v zhone, obed za pochodu, modlitba na rýchlo, služba pre druhých s pocitom preťaženia. Moderný človek žije v kultúre rýchlosti. Všetko má byť „hneď“, „teraz“, „bez čakania“. Hodnota človeka sa často meria výkonom, nie pokojom.
A predsa, keď čítame evanjeliá, narazíme na fascinujúci kontrast. Ježiš sa nikdy neponáhľal. Nečítame, že by niekedy bežal. Nikde nehovorí: „Prepáčte, ponáhľam sa.“ Jeho život je plný pokojného rytmu, vedomých krokov, pozornej prítomnosti.
To nás vedie k otázke:
Prečo sa Ježiš nikdy neponáhľal – a my stále áno? A čo by sa zmenilo, keby sme žili viac ako On?
1. Ježiš poznal svoje poslanie – a preto sa nemusel ponáhľať
„Neprišiel môj čas.“
(Ján 2,4)
Ježiš vedel, kto je. Vedel, prečo prišiel. A vedel, že Božie načasovanie je dokonalé. Jeho identita bola pevná v Otcovi – a preto nemusel „bežať, aby niečo stihol“. Žil v rytme neba, nie v tlaku sveta.
🟢 A my?
Často sa ponáhľame, pretože nevieme, čo je skutočne dôležité. Snažíme sa byť všade, urobiť všetko, splniť každé očakávanie. Bez vedomia svojho poslania sa staneme otrokom neustálej aktivity.
2. Ježiš dával prednosť ľuďom pred agendou
Mnohí z nás majú dlhý zoznam „úloh“. No Ježiš zastavoval kvôli jednotlivcom:
- keď žena s krvotokom prerušila jeho cestu (Mk 5),
- keď slepý Bartimej kričal na okraji cesty (Mk 10),
- keď pozval Zacheja na obed (Lk 19), hoci šiel práve do Jeruzalema.
Pre Ježiša nebola služba úlohami, ale vzťahom.
🟢 A my?
Zhon nás robí slepými. Nevidíme trpiaceho kolegu, unavené dieťa, manžela, ktorý potrebuje rozhovor. Ponáhľame sa za „Božími vecami“, ale míňame Božie deti.
3. Ježiš žil z modlitby, nie z kalendára
„Na úsvite odišiel na pusté miesto a tam sa modlil.“
(Mk 1,35)
Hoci ho zástupy hľadali, Ježiš nezačínal deň službou, ale tichom s Otcom. Modlitba bola jeho prameň, kompas aj pokoj. A preto nemusel všetko stihnúť – stačilo mu stihnúť to, čo Otec pripravil.