Bola to adorácia. Hudba, slová kňaza, modlitba. Nikto ma nesúdil. Naopak – ľudia sa modlili za seba navzájom. Ktosi ku mne pristúpil a spýtal sa, či sa môže modliť aj za mňa. Prikývla som. A v tej modlitbe – nie hlasno, ale priamo do duše – som počula vetu: „Tvoje dieťa je v bezpečí. A ty si milovaná.“
Zrútila som sa. Nie pre hanbu. Ale pre úľavu. Bola som prijatá. Nie dokonale opravená – ale prijatá. A to bol začiatok.
Začala som rozprávať. Najprv jednej psychologičke, ktorá bola veriaca. Potom v spoločenstve. Bolo to ako odbaľovať staré rany – ale nie sama. V kostole som si raz sadla na spoveď. Bolo to prvý raz po rokoch. Kňaz ma nepreklial, nekarhal. Len ticho počúval. A potom povedal: „Ježiš prišiel kvôli tým, ktorí sú zranení. Si v dobrom čase na dobrom mieste.“
Dnes som iná. Neviem ti povedať, ako presne som prešla z temnoty do svetla. Neudial sa zázrak na počkanie. Ale deň po dni som bola uzdravovaná.
V srdci mám dieťa, ktoré som nikdy nepoznala, ale viem, že je pri Bohu. A viem, že raz sa stretneme. A že ono mi odpustilo skôr, ako som o odpustenie požiadala.
A odvtedy viem, že milosť nie je pre „svätých“. Ale pre zranených, ktorí konečne prestali predstierať, že to zvládnu sami.
Page: 1 2
Útok Izraela a USA na Irán: Prečo nás to všetkých ohrozuje V posledných dňoch svet…
Pravda a milosrdenstvo: Ako má Cirkev hovoriť o homosexualite? Otázka homosexuality v Cirkvi nie je…
V dobe, keď sa vernosť zosmiešňuje a záväzky relativizujú, je potrebné znovu pomenovať hranice. Ak…
Rozvod sa dnes často javí ako rýchle a prijateľné riešenie manželskej krízy. No je to…
Dôležitý som – ale svet sa nado mnou neláme Rád by som veril, že keď…
Keď syn povie, že chce byť kňazom: skúška viery aj rodičovskej lásky Rozhodnutie syna vstúpiť…