„A odkiaľ viete, že sa Tomáš dotkol rán?“

ZDROJ. Caravaggiov obraz Neveriaci sv. Tomáš zo začiatku 17. storočia. Reprofoto: Wikimedia Commons

Dnešný text nás vráti do záveru Evanjelia podľa Jána (20, 24–29). Jeden z Dvanástich, Tomáš – grécky Didymos, „Dvojča“ – nebol prítomný, keď sa učeníkom prvýkrát zjavil vzkriesený Ježiš. Keď mu ostatní s nadšením tvrdili: „Videli sme Pána,“ Tomáš nezdieľal ich radosť. Stanovil si podmienku: ak neuvidí stopy po klincoch a ak nevloží prst i ruku do Ježišových rán, neuvierí.

O osem dní neskôr Ježiš vstupuje cez zatvorené dvere, pozdraví pokojom a osloví priamo Tomáša: „Vlož sem prst… vlož ruku do boku… a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš padá v uctievaní: „Pán môj a Boh môj!“ A Ježiš dodá vetu, ktorá prechádza stáročiami: „Uveril si, lebo si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“

Čo text hovorí – a čo už nie

Naše predstavy o tejto scéne často formuje umenie. Caravaggiov slávny „Neveriaci sv. Tomáš“ (zač. 17. storočia) ukazuje Ježiša, ako Tomášovi doslova vedie prst do otvorenej rany v boku. Dvaja učeníci sa nad tým skláňajú, každá vráska je preexponovaná dramatickým svetlom. Obraz je silný. No biblický text neurčuje, či Tomáš skutočne dotyk vykonal. Ježiš ho k tomu vyzýva; Tomáš odpovie vyznaním. Evanjelista dodá: „Uveril si, lebo si ma videl“ – nie „lebo si sa ma dotkol“. Teda: dotyk je možnosť, nie nutnosť. Caravaggio podal jednu interpretáciu, nie stenografický záznam.

Prečo na tom záleží? Lebo si pripomíname dôležitú zásadu: umenie, zvyky i zbožné domnienky môžu zhutniť príbeh, no nemajú nahrádzať samotné Písmo. Podobne, ako z „mudrcov od východu“ sa v tradícii stali „traja králi s menami“ – krásny motív, ale nad rámec textu.

Tomášova psychológia: skeptik, zranený či prehliadnutý?

Čo sa v Tomášovi dialo? Možno v ňom hovoril radikálny skeptik: bez dôkazu – ani krok. Možno to bol muž čerstvej rany: po ukrižovaní sa práve učil žiť s prázdnotou a slová priateľov mu zdvihli starú bolesť. A možno sa ho dotkla aj ľudská márnivosť: Pán vraj prišiel, ale on pri tom nebol. Všetky tri motívy poznáme aj my. Dôležité je, že Ježiš Tomáša neodmieta. Nezahanbuje ho. Vyjde mu v ústrety a jeho pochybnosť berie vážne.

„Pán môj a Boh môj“: vyznanie, ktoré nie je opravené

Keď Tomáš vyzná: „Pán môj a Boh môj,“ Ježiš ho nekoriguje. Nehovorí: „Nie tak, Tomáš, preháňaš.“ Prijíma uctievanie, čím potvrdzuje svoju božskosť – a zároveň hneď odkazuje ďalej: šťastní sú aj tí, ktorí nevideli a uverili. Záver Jánovho evanjelia následne zdôrazní cieľ celého svedectva: aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a vierou mali život v jeho mene (porov. Jn 20,30–31). Krátko pred tým Ježiš „dýchol“ na učeníkov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,22) – čiže aj trojičné obrysy textu sú prítomné: Syn svedčí o Otcovi a dáva Ducha.

Tomáš v širšom evanjeliovom príbehu

Tomáš nie je len symbol pochybnosti. V Jn 11, keď Ježiš mieri do Judska k zomrelému Lazárovi, Tomáš hovorí: „Poďme aj my, nech zomrieme s ním.“ Zaznieva v tom odvaha i lojalita. V Jn 14 sa počas poslednej večere pýta: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?“ Táto úprimná otázka vyvolá Ježišovu známu odpoveď: „Ja som cesta, pravda i život…“ Tomáš je teda typ učeníka, ktorý sa pýta nahlas to, čo mnohí potichu dúfajú, že niekto iný vysloví.