Koniec liberálneho katolicizmu? Cirkev ožíva tam, kde sa verí naplno

Americký biskup Robert Barron po minuloročnom Národnom eucharistickom kongrese poznamenal, že liberálny katolicizmus by nikdy nedokázal uskutočniť takú veľkolepú udalosť, akou bola eucharistická procesia v Indianapolise. Desaťtisíce veriacich v úcte k Najsvätejšej sviatosti podľa neho ukázali, že živá viera sa neopiera o relativizmus, ale o jasné presvedčenie.

Ak sa Eucharistia chápe iba ako symbol, potom sa stráca jej podstata. Tento trend redukovania nadprirodzeného na čisto prirodzené sa začal už v 60. a 70. rokoch a ovplyvnil katechézu, liturgiu aj cirkevné umenie. Ide o postupnú imanentizáciu viery – až do bodu, keď by už nezostalo čo odovzdávať, iba subjektívne názory jednotlivcov.

Kardinál Francis George pred vyše 25 rokmi povedal, že „liberálny katolicizmus je vyčerpaný projekt“. Hoci jeho slová vtedy vyvolali nevôľu, nikto tento názor vážne nevyvrátil. Nie je totiž pravdou, že ak je kultúra liberálna, Cirkev musí byť tiež. Skutočná sila viery sa prejavuje inde.

Stačí sa pozrieť na rozvojové krajiny, kde kostoly praskajú vo švíkoch, kňazské povolania rastú a Eucharistia je stredobodom života. V kontraste s tým západný „prvý svet“ zápasí s úbytkom veriacich a zatváraním farností. Bez kňazov zo zahraničia by mnohé diecézy už dávno skolabovali.

Zdravé známky cirkevného života sú jasným dôkazom, že kresťanský konzervativizmus nie je prekážkou, ale nositeľom vitality. Naopak, liberálny prístup zredukoval vieru na politické či kultúrne otázky, čím prehliada to podstatné: hľadanie Božej tváre a dôveru v jeho milosť.

ZDROJ:

Preklad: Matúš Sitár
Autor: Msgr. Robert J. Batule, kňaz diecézy Rockville Centre, farár farnosti sv. Margity v Seldene, štát New York.

Kde viera žije Úpadok liberálneho katolicizmu