Dôležitý som, no svet bezo mňa nespadne – SLOVO KŇAZA

Možno je preto oslobodzujúce priznať si aj opačný pohľad: že vo všetkej tej soli som len jedným zrnkom a vo všetkom tom svetle len jedným fotónom. Svet na mne nestojí. A predsa na mne záleží.

Soľ nerobí hluk. Rozpustí sa a zmizne. Svetlo si nevšímame, kým funguje – vďaka nemu kráčame bez toho, aby sme narážali do múrov. Jediné zrnko jedlo neochutí, no aby bolo jedlo chutné, musí byť slané každé jedno zrniečko. Nezachráni nás ani hora soli, ak by bola slaná len čiastočne.

Rovnako je to aj s učeníkmi. Nemôžem sa vyhovárať, že na mojej „slanej chuti“ nezáleží. Zároveň si však nemôžem namýšľať, že ak má soľ chuť a svetlo svieti, je to len mojou zásluhou.

Zabudnutie na túto rovnováhu vedie k duchovnému egocentrizmu. Zrazu sa stávam stredom vesmíru aj vo viere: moje modlitby, moje pobožnosti, moje výkony, moje pády. Aj Boh sa v takomto svete ocitá na okraji – slúži ako nástroj na napĺňanie mojich potrieb.

Dokonca aj moje hriechy môžu získať neprimeranú váhu. Najmenší osobný prešľap sa mi javí ako katastrofa väčšia než nespravodlivosť, ktorá drví iných. Svet mimo mňa prestáva byť viditeľný.

Takýto postoj je živnou pôdou narcizmu – choroby, pri ktorej človek podľahne ilúzii vlastnej nenahraditeľnosti. Ak chýba evanjeliová „imunita“, vzniká zvláštne spolčenstvo: ľudia si navzájom potvrdzujú vlastnú výnimočnosť, podporujú falošných guruov alebo sa nimi sami stávajú.

Opakom tohto stavu je duchovná zrelosť. Tá sa prejavuje schopnosťou rozpoznať ilúziu nadradenosti a odmietnuť ju – skôr než sa stane nákazlivou.

Moja slanosť má význam. Moje svetlo má dosah. No nie som jediný zdroj chuti ani jediný zdroj svetla. Som súčasťou celku.

Možno sa teda nemusím brať tak smrteľne vážne. Možno svet bezo mňa nespadne. A možno práve v tom je sloboda: ticho sa rozpustiť, pridať chuť a osvetliť malý kúsok sveta okolo seba – bez hluku, bez potreby byť stredom pozornosti.

ZDROJ: Slovo kňaza Dôležitý som, no svet bezo mňa nespadne