Pravda nie je nenávisť: čo Cirkev skutočne učí o homosexualite a ako sa s ňou vysporiadavá vo vlastných radoch?

Problém dnešnej diskusie spočíva v tom, že spoločnosť odmieta samotnú myšlienku objektívnej morálnej normy. Ak je všetko otázkou osobnej identity, potom každé hodnotenie pôsobí ako útok. No kresťanstvo nie je ideológiou identity. Je cestou obrátenia – pre každého človeka bez výnimky.

Cirkev preto nemôže meniť svoje učenie podľa kultúrneho tlaku. Nemôže redefinovať manželstvo, ktoré chápe ako zväzok muža a ženy otvorený životu. Nemôže nazvať dobrom to, čo jej morálna tradícia ako dobro neuznáva. Ak by to urobila, stratila by kontinuitu so svojím poslaním.

Zároveň však nemôže zabúdať, že jej poslaním nie je odsudzovať, ale viesť k svätosti. Každý človek – bez ohľadu na svoje sklony – je povolaný k čistote, sebazapreniu a životu v pravde. To nie je diskriminácia. To je univerzálna výzva kresťanstva.

Skutočná otázka preto neznie, či sa má Cirkev „prispôsobiť dobe“. Otázka znie, či dokáže zostať verná Kristovi aj v čase, keď to znamená byť nepopulárna.

Vernosť pravde bez lásky sa mení na tvrdosť. Láska bez pravdy sa mení na lož. Úlohou Cirkvi je držať oboje pohromade – aj keď je to náročné.