Kniha kníh: Ako vznikla Biblia a prečo ostáva aktuálna dodnes. Časť 2. Vznik Nového zákona

Základná línia Biblie smeruje k príchodu Mesiáša, ktorého kresťania identifikujú s Ježišom Kristom. Nový zákon sa tak formuje okolo jeho života, smrti a vzkriesenia. Hlavné jadro Nového zákona tvoria:

• Štyri evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš, Ján) – opisujú, hoci z rôznych uhlov pohľadu, Ježišovo narodenie (najmä u Matúša a Lukáša), jeho verejné pôsobenie, zázraky, vyučovanie, podobne ako jeho utrpenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. Hoci sú štyri, viera kresťanov zostáva jednotná: Ježiš je Boží Syn, Spasiteľ, ktorý prišiel vyslobodiť ľudstvo zo záťaže hriechu.
• Skutky apoštolov – zachytávajú, ako sa posolstvo o Kristovom zmŕtvychvstaní začalo šíriť od Jeruzalema po celý rímsky svet. V centre stojí najmä príbeh apoštola Petra (v prvej časti) a apoštola Pavla (v druhej časti). Kniha Skutkov je svedectvom o tom, ako prvotná cirkev čelila rôznym vonkajším aj vnútorným výzvam, a predsa rástla v počte a v odvahe.
• Listy apoštolov – medzi najvýznamnejšie patria listy apoštola Pavla (Rimanom, Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipským, Kolosanom atď.), ako aj iné listy pripisované Petrovi, Jánovi, Jakubovi či Júdovi. Tieto spisy vznikali väčšinou v konkrétnych situáciách, keď kresťanské komunity riešili teologické spory, morálne otázky alebo organizačné záležitosti. Aj preto obsahujú množstvo praktických rád a vysvetlení vieroučných právd (napr. učenie o ospravedlnení z viery, o vzťahu kresťana k Zákonu, o kresťanskej láske a jednote).
• Zjavenie Jána (Apokalypsa) – posledná kniha Nového zákona, plná symbolov a prorockých videní. Hoci je náročná na pochopenie a výklad, pre kresťanov predstavuje neustálu pripomienku Božieho konečného víťazstva nad zlom a výzvu k vytrvalosti vo viere. Zjavenie Jána zdôrazňuje Kristovu slávu a prichádzajúci nový vek, kedy Boh „bude všetko vo všetkom“.

2.2 Proces kánonizácie

Po Ježišovej smrti a vzkriesení začali jeho učeníci a ďalší nasledovníci – inšpirovaní Duchom Svätým – najprv ústne šíriť evanjeliovú zvesť. Postupom času však rástla potreba zaznamenať Ježišove slová a skutky pre budúce generácie, aby sa zabránilo skresleniu či zabudnutiu.
V prvých dvoch storočiach existovalo viacero spisov, ktoré si robili nárok byť autentickým svedectvom o Ježišovi (napr. Tomášovo evanjelium, Filipovo evanjelium, spisy gnostikov), avšak skorá cirkev postupne rozlišovala medzi tými, ktoré rešpektovali apoštolskú náuku a duchovnú jednotu, a tými, ktoré sa odchyľovali od učenia, odovzdávaného apoštolmi.

Významnou etapou v stabilizácii kánonu bol 2. a 3. storočie, keď cirkevní otcovia (Klement Rímsky, Ignác Antiochijský, Polykarp, Irenej z Lyonu, Tertulián a ďalší) citovali a potvrdzovali autoritu určitých kníh. Synoda v Hippo (393) a neskôr snemy v Kartágu (397 a 419) formulovali oficiálny zoznam 27 kníh Nového zákona. Tento kánon akceptovali na Západe aj Východe a zostáva všeobecne platný pre väčšinu kresťanských cirkví až dodnes.

Dôležitým faktom je, že kánonizácia neznamenala akési „umelé“ vyčlenenie kníh, ale odraz viery spoločenstva, že práve tieto knihy sú apoštolsky dôveryhodné, inšpirované Svätým Duchom a zhodujú sa s tradíciou odovzdávanou v cirkvi. Takto sformovaný Nový zákon, doplnený o Starý zákon, vytvoril základ kresťanského Písma, z ktorého verní čerpajú poučenie a posilu od prvých storočí až po dnešok.