Prečo Ježiš plakal? Emócie Krista vo Svätom Písme

foto: youtube.com

Mnohí si Ježiša predstavujeme ako tichého, pokojného, neotrasiteľného Učiteľa – Božieho Syna, ktorý kráča zemou s nadpozemskou múdrosťou. A predsa evanjeliá ukazujú niečo ešte hlbšie: Krista, ktorý cíti. Ježiša, ktorý sa raduje, hnevá, súcití, smúti… a dokonca plače.

Ježišove slzy nie sú slabosťou. Sú zjavením pravého Boha – Boha, ktorý nielen rozumie ľudskej bolesti, ale ju prežíva. Tento článok skúma emócie Ježiša Krista v Písme, so zvláštnym dôrazom na jeho slzy. Čo nám hovoria o Ňom? A čo nám hovoria o nás?

1. Boh, ktorý cíti: Kristus – pravý Boh a pravý človek

Kresťanská viera vyznáva, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. To znamená, že jeho emócie nie sú len „prejavmi“ pre druhých, ale skutočné prežívanie.
Keď sa Ježiš smeje, teší, hnevá alebo plače, ide o pravé ľudské city, hlboko prepojené s Božou láskou.

Emócie Ježiša teda neumenšujú jeho božskosť, ale sú viditeľným znakom jeho vtelenia – že prišiel medzi nás ako jeden z nás.

2. Kedy Ježiš plakal?

Vo Svätom písme sú zaznamenané tri hlavné momenty, keď Ježiš vyronil slzy alebo vyjadril hlboký zármutok:

a) Ježiš plače pri hrobe Lazára (Jn 11,35)

Najkratší verš celej Biblie:

„A Ježiš zaplakal.“ (Jn 11,35)

Jeho priateľ Lazár zomrel. Keď Ježiš vidí Máriu a ostatných v slzách, je dojatý až do vnútra a plače s nimi, hoci vie, že Lazára o chvíľu vzkriesi. Jeho slzy nie sú zo zúfalstva – sú slzami súcitu.

Čo nám to hovorí?

Bohu nie je ľahostajná naša bolesť.
Aj keď má odpoveď, neobchádza náš smútok.
Ježiš nestojí nad ľudským utrpením – zostupuje do neho.

b) Ježiš plače nad Jeruzalemom (Lk 19,41–44)

„Keď sa priblížil a uvidel mesto, plakal nad ním.“
(Lk 19,41)

Ježiš prichádza do Jeruzalema pred svojou smrťou. Neplače preto, že ho čaká kríž, ale preto, že Jeruzalem neprijal pokoj, ktorý mu Boh ponúka. Ježiš vie, že mesto pôjde do záhuby.

Tento plač je plačom odmietnutej lásky.
Kristus neplače pre seba – plače nad tvrdosťou sŕdc, nad tým, ako si človek volí cestu smrti, hoci mu Boh ponúka život.

c) V Getsemanskej záhrade (Hebr 5,7)

List Hebrejom hovorí:

„Za svojho pozemského života prednášal Ježiš s mocným volaním a so slzami prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti…“
(Hebr 5,7)

Aj keď evanjeliá nespomínajú priamo slzy v Getsemane, tu sa dozvedáme, že Ježiš plakal v modlitbe pred svojou smrťou. Nešlo len o fyzický strach – išlo o duchovnú agóniu, boj, v ktorom Ježiš naplno prežíval ľudskú úzkosť a osamelosť.

3. Iné emócie Ježiša v evanjeliách

Ježiš nebol odosobnený guru. Bol plne ľudský, a to sa prejavovalo aj v jeho emóciách:

a) Radosť a vďačnosť

„Zajasal v Duchu Svätom… Oslavujem ťa, Otče, Pane neba i zeme!“
(Lk 10,21)

Ježiš prežíva radosť, najmä keď vidí jednoduchých ľudí, ako chápu evanjelium.

b) Súcit a hlboké zľutovanie

„A keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi…“
(Mt 9,36)
Jeho súcit je impulzom k uzdraveniu, rozmnoženiu chleba, vyučovaniu. Súcit je srdcom Ježišovho konania.

c) Hnev a spravodlivé rozhorčenie

„Zapálil sa horlivosťou za dom Pánov…“ (Jn 2,17)
„So smútkom sa rozhliadol po nich, rozhorčený nad tvrdosťou ich srdca…“ (Mk 3,5)

Ježiš sa hnevá – nie sebecky, ale pre obranu pravdy, chudobných a úprimnosti srdca. Jeho hnev je čistý, liečivý, adresovaný nepravde a pokrytectvu.