Skutočný príbeh: „Netušila som, že plačem kvôli Bohu“

Nikdy som nebola ten typ, čo by hľadal odpovede v náboženstve. Vyrastala som v domácnosti, kde sa o Bohu nehovorilo. Nie z odporu – jednoducho to nebolo „téma“. Svet pre mňa fungoval cez rozum, prácu a plánovanie. A fungoval celkom dobre – aspoň naoko.

Mala som tridsaťtri, keď sa mi rozpadlo manželstvo. Nič dramatické – len tiché ochladnutie, ktoré sa roky prehliadalo. Zostala som sama v byte, v ktorom ešte na stenách viseli spoločné fotografie. V práci som sa síce držala, ale prázdnota, ktorá ma po večeroch obklopovala, bola ťaživá. Skúšala som cvičiť, cestovať, večerať s kamarátkami – ale nič sa nezdalo byť… dostatočné.

Raz ma kolegyňa pozvala na „večer chvál“. Netušila som, čo to presne znamená – predstavila som si gitaru, sviečky a zopár nadšencov spievajúcich o láske. A nemýlila som sa. Ale čosi vo mne ten večer narušilo. Niečo sa mi zlomilo, keď som prvýkrát počula slová piesne:
„Aj keď necítim, Ty pracuješ.“
Znie to zvláštne, ale po rokoch „fungovania“ som mala pocit, že ma niekto vidí.

Začala som chodiť do spoločenstva. Najprv zvedavo, trochu s odstupom. Mala som tisíc otázok. Ako môže byť Boh dobrý, keď nechal moju mamu zomrieť tak mladú? Prečo sa láska pokazí aj tam, kde bola úprimná? Prečo je život taký krehký?

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane

Zdieľaj článok

Skopíruj si odkaz na článok a zdieľaj ho s ďalšími čitateľmi.

Trvalý odkaz
Newsletter

Nenechaj si ujsť nové články

Prihláste sa na odber nových článkov a dostávajte to najdôležitejšie priamo do e-mailu.

0 komentárov

Vlákna, odpovede a hodnotenie komentárov.

Buď prvý, kto pridá komentár k tomuto článku.

Zapoj sa do diskusie

Komentáre sú moderované. Zobrazí sa len meno a text komentára.

Nálada komentára