Nič mi nebolo zodpovedané naraz. Ale postupne som zisťovala, že v kresťanstve nejde o dokonalý život, ale o prítomnosť niekoho, kto v tom živote kráča so mnou. Niekoho, kto ma neodsúdil, keď som sa priznala, že mám za sebou neveru. Niekoho, kto mi nevyčítal moju minulosť, ale ju prijal ako súčasť príbehu, ktorý môže byť vykúpený.
Jedného večera – sedela som doma, sama, ticho – som povedala: „Bože, ak si, daj mi poznať, že ma miluješ.“
A on odpovedal. Nie hlasom. Nie zázrakom. Ale vnútorným pokojom, aký som dovtedy nepoznala. V ten večer som plakala – nie z bolesti, ale z úľavy. Netušila som, že plačem kvôli Bohu. Netušila som, že sa dá zamilovať do pravdy.
Dnes ešte nemám všetko vyriešené. Ale poznám Toho, kto ma drží. A to stačí.
Page: 1 2
Útok Izraela a USA na Irán: Prečo nás to všetkých ohrozuje V posledných dňoch svet…
Pravda a milosrdenstvo: Ako má Cirkev hovoriť o homosexualite? Otázka homosexuality v Cirkvi nie je…
V dobe, keď sa vernosť zosmiešňuje a záväzky relativizujú, je potrebné znovu pomenovať hranice. Ak…
Rozvod sa dnes často javí ako rýchle a prijateľné riešenie manželskej krízy. No je to…
Dôležitý som – ale svet sa nado mnou neláme Rád by som veril, že keď…
Keď syn povie, že chce byť kňazom: skúška viery aj rodičovskej lásky Rozhodnutie syna vstúpiť…