Skutočný príbeh: Šla som na potrat a potom mi Boh ukázal cestu

foto: youtube.com

„Nikdy som si nemyslela, že sa ma to bude týkať“

Nikdy som nebola ten typ ženy, ktorá by sa dostala do takej situácie. Mala som plán. Život bol usporiadaný – vysoká škola, práca v médiách, dobré bývanie, víkendové výlety. Vzťah s Mirom bol síce komplikovaný, ale hovorila som si, že po čase dozreje. Veď všetko predsa potrebuje čas. Aj muži.

Keď mi vyšiel pozitívny test, sedela som na podlahe kúpeľne asi hodinu. Len som tam bola, v tichu, a pozerala na tie dve čiarky. Mala som dvadsaťsedem a nikdy som si nemyslela, že sa ma to bude týkať. Potraty boli pre mňa vždy čosi vzdialené, niečo, čo sa deje iným. Nie mne.

Miro bol ticho, keď som mu to povedala. Nakoniec len povedal: „To teraz nemôžeme. Vieš, že nie.“ A ja som vedela, čo tým myslí – hypotéka, projekty v práci, jeho rodičia, ktorí nás ešte stále nebrali vážne. Ani on sa necítil pripravený. A ja som nevedela, čo si počať s tým tichom, ktoré zostalo medzi nami.

Rozhodnutie som robila pomaly, ale vo vnútri som bola paralyzovaná strachom. Nikto o tom nevedel. Ani sestra, ani kamarátky. Bola som na to sama. A tak som išla. Chladná ambulancia. Rýchle podpisy. „Nebude to bolieť,“ povedala lekárka. Ale klamala. Nie telo – to sa uzdravilo rýchlo. Ale niečo vo mne sa začalo rúcať a ja som tomu nerozumela.

Niekoľko týždňov po zákroku som začala mať nočné mory. Zobúdzala som sa s pocitom prázdnoty, akoby som niečo nenávratne stratila. A to niečo ma volalo menom. Nikdy som nevidela to dieťa – ale vnútri som vedela, že bolo skutočné. A že mi už nikdy neodpustí. Alebo som si aspoň myslela, že neodpustí.

Začala som sa vyhýbať ľuďom. Zrušila som si Instagram, lebo pohľad na bábätká iných ma drvil. Miro sa stiahol. Netrvalo dlho a rozišli sme sa. Vrátila som sa do bytu po starej mame, sama. Po večeroch som pila víno, počúvala melancholické podcasty a robila, že sa nič nedeje. Lenže sa dialo.

Raz som cestou z práce náhodou vošla do kostola. Pršalo a ja som hľadala úkryt. Sadla som si do zadnej lavice a len tak sedela. Bola tam len staršia žena s ružencom a ticho. Po pár minútach som si uvedomila, že plačem. Ticho, bez slov, len tak. Netušila som, že Boh môže byť v tichu.

Začala som tam chodiť častejšie. Nie na omše – len tak, byť. Raz som našla na stolíku malý leták s pozvánkou na „Večer milosrdenstva“. Nevedela som, čo to je. Ale niečo vo mne ma nútilo ísť.