Prvé mesiace služby: Realita kňazstva, akú seminár neukáže

Prvý rok kňazstva: Seminár nás nepripravil na všetko, pred spoveďou máme bázeň

Aké je to byť novokňazom po prvom roku služby? Dvaja mladí kňazi – Marek Gazdík z Nitrianskej diecézy a Michal Šramko, pôsobiaci v Českej republike – otvorene hovoria o realite kňazského života, o svojich začiatkoch, obavách, ale aj o tom, čo im pomáha rásť v duchovnom i ľudskom rozmere.

Od štruktúry v seminári k dynamickému dňu kaplána

Marek Gazdík začínal svoju pastoračnú službu ako kaplán v Bánovciach nad Bebravou, kde okrem bežnej farskej činnosti vyučuje náboženstvo a venuje sa deťom a mládeži. Pred vstupom do seminára pracoval, preto bola preňho už samotná zmena na študentský život veľkým krokom.

„V seminári bol deň pevne štruktúrovaný. Dnes mám dni, ktoré sú úplne plné, inokedy len čiastočne. Nie všetko sa dá naplánovať – stačí jeden pohreb a program sa mení,“ hovorí kňaz z Trenčína.

Dnešná pastorácia je podľa neho plná nepredvídateľných situácií. Často chýba čas na pravidelnú modlitbu, oddych či duchovné štúdium – to, čo bolo v seminári prirodzenou súčasťou dňa.

Kňaz medzi mladými aj na gymnáziu

Michal Šramko, pochádzajúci zo Záhoria, pôsobí v Kutnej Hore ako kaplán. V diecéze Hradec Králové je zároveň kňazom pre mládež, vedie účastníkov animátorského kurzu a pôsobí aj ako špirituál na cirkevnom gymnáziu. Pred kňazstvom študoval hudbu na VŠMU a štátnom konzervatóriu v Bratislave.

„Najväčšie obavy som mal z práce na gymnáziu. Ale ešte viac bojujem s tým, ako povedať nie. Niekedy to jednoducho neviem,“ priznáva s úsmevom.

Na všetko sa pripraviť nedá

Obaja kňazi sa zhodujú, že seminár im dal dobrý základ, no na mnohé situácie sa pripraviť jednoducho nedalo.

„Ako kňaz sa stretávam s rôznorodými ľuďmi a veľmi individuálnymi situáciami. To, čo človek nemá v sebe prežité, nemôže autenticky odovzdať,“ zamýšľa sa Gazdík.

Najviac si zo seminára odniesol vzťahy so spolubratmi – no po vysviacke sú často roztrúsení po rôznych kútoch Slovenska. O to viac si váži dobré spoločenstvo na fare.

„Ľudia veľmi citlivo vnímajú, ako žijeme medzi sebou ako kapláni a ako komunikujeme s farárom. Ak to, čo hlásame, nežijeme, naše slová strácajú váhu,“ dodáva.

Spoveď ako miesto bázne a milosti

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓