Koniec liberálneho katolicizmu? Cirkev ožíva tam, kde sa verí naplno

Kde Cirkev žije: Koniec éry liberálneho katolicizmu

Keď som bol v roku 1985 vysvätený za kňaza, môj prvý farár mal niečo cez štyridsaťpäť rokov. Patril ku generácii, ktorá vyrástla na ideáloch Druhého vatikánskeho koncilu. Na fare sa často diskutovalo o marginalizovaných, o menšinách, stretávali sme sa s rehoľníčkami na spoločných podujatiach. Napriek tomu sa za celé moje päťročné pôsobenie v tejto farnosti nikdy nekonala ani jedna Eucharistická adorácia, počas predmanželských kurzov sa nespomenula kohabitácia ako problém a nikde nebolo počuť o prirodzenom plánovaní rodičovstva.

Každý kňaz zdôrazňuje vo svojej službe iné veci. No v mnohých farnostiach po koncile sa vytvorilo prostredie, ktoré by sme dnes nazvali „bezpečným priestorom“. Miesto, kde veriacim nehrozilo, že ich niekto vyruší pripomínaním nepohodlných právd. Lenže časom sa situácia začala meniť.

Kňazi vysvätení v 70. rokoch 20. storočia dnes odchádzajú do dôchodku a nahrádza ich mladšia generácia, ktorá bola vysvätená v posledných dvoch desaťročiach. Títo mladí kňazi sú spravidla konzervatívnejší a jasnejší v otázkach viery i morálky. V mnohých farnostiach sa tak „bezpečné priestory“ zmenili na miesta, kde sa znovu otvorene hovorí o Eucharistii, čistote, manželstve a o hriešnosti antikoncepcie. Bežné sa stali Eucharistické adorácie či dôraznejšia príprava snúbencov.

Treba byť opatrní, keď dávame prívlastky slovu „katolicizmus“. Nejde o politický pojem, ale o vieru, ktorá je z princípu konzervatívna – odovzdáva celé poklady viery neporušene ďalej. Biblia aj Tradícia Cirkvi sú teda prirodzene bližšie k uchovávaniu než k experimentovaniu.

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓