„Vraj mám odpustiť. Ale čo, ak ten človek vôbec neľutuje?“

Odpustenie, ktoré bolí viac než urážka?

„Odpusť.“ Jedno z najťažších slov v kresťanskom slovníku. Jedno z najkrajších — a zároveň najviac nepochopených. Mnohí z nás zápasíme s touto výzvou: Ako odpustiť niekomu, kto si svoju vinu ani neuvedomuje? Kto nás zranil — a ešte sa cíti oprávnene? Kto sa ani neunúva povedať „prepáč“?

Čo vtedy? Mám predsa „povinnosť“ odpustiť, nie? Ale čo, ak odpustenie vyzerá ako zrada vlastného utrpenia? Ako slabosť? Alebo — ešte horšie — ako súhlas s tým, čo sa stalo?

Poďme túto otázku otvoriť citlivo, úprimne a s vierou, že odpustenie nie je požiadavka proti srdcu, ale cesta k uzdraveniu.

1. Odpustenie nie je ospravedlnenie zla

Jedna z najväčších mylných predstáv je, že odpustiť znamená: „To, čo si urobil, bolo v poriadku.“ Ale nie — odpustiť neznamená schváliť, zľahčiť, zabudnúť alebo zrušiť spravodlivosť.

Odpustenie nie je o vine vinníka. Je o slobode obete.

Odpúšťam nie preto, že si to ten druhý zaslúži, ale preto, že ja si zaslúžim byť slobodný. Odpúšťam, nie aby si on oddýchol — ale aby som ja mohol začať dýchať.

2. Ježiš nečakal na ospravedlnenie, aby odpustil

Na kríži Ježiš hovorí:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34)

Nikto z vojakov sa mu neospravedlnil. Dav pod krížom nekričal „Prepáč!“ Farizeji neľutovali. A predsa Ježiš odpustil — zo svojho srdca, nie zo správania druhých.

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓