
foto: youtube.com
Volám sa Marek a chcem sa s tebou podeliť o svoj príbeh. Nie je to žiadna dramatická rozprávka ani románový príbeh – je to svedectvo obyčajného človeka, ktorý sa stratil a znovu našiel. Dlho som žil tak, akoby Boh neexistoval. Ale On tam bol stále. Čakal ma. A keď som konečne začul Jeho hlas, vedel som, že sa musím vrátiť. Toto je môj návrat domov – návrat k Bohu.
Vyrastal som v tradičnej katolíckej rodine. Kostol sme navštevovali, modlitby sa recitovali, sviatosti sme mali, ale… bolo to skôr ako povinnosť, nie ako živý vzťah. Boh bol pre mňa niečo vzdialené. Vedel som, že existuje, ale vnímal som Ho ako tichého pozorovateľa, nie ako Otca. Chodil som do kostola, ale moje srdce bolo inde – v športe, školských úspechoch, neskôr v priateľoch a zábave. Viera bola ako rodinná tradícia, nie ako osobné presvedčenie.
V puberte som sa začal stavať proti všetkému, čo mi niekto prikazoval. Všetko, čo bolo spojené s „moralitou“, mi prišlo ako brzda. Začal som si klásť otázky: Načo je Boh? Naozaj existuje? Prečo by mal niekto rozhodovať o tom, ako mám žiť? Odpovede som nehľadal v modlitbe, ale v knihách, filozofii, internete. Viera sa mi začala zdať primitívna. Všetko som chcel mať pod kontrolou – svoj život, svoje rozhodnutia, svoju budúcnosť.
Vysoká škola mi dala ešte väčší pocit slobody. Mohol som si robiť, čo som chcel. A tak som aj robil. Víkendy boli o párty, alkohol sa stal bežnou súčasťou, vzťahy boli povrchné, niekedy sebecké, inokedy zraňujúce. Navonok som pôsobil šťastne. Mám kamarátov, cestujem, študujem, smiem si užívať – čo viac chcieť? No vo vnútri rástlo ticho. Prázdnota. Vždy, keď som zostal sám, prišla zvláštna ťažoba. Akoby niečo vo mne kričalo, ale ja som to dusil zábavou a ruchom.
Zlom prišiel potichu. Nie ako blesk z neba. Bola to obyčajná nedeľa. Prechádzal som okolo kostola a neviem prečo, zastavil som sa. Vošiel som dnu. Bola tam svätá omša. Sadol som si do poslednej lavice, sklonil hlavu a ani som nevedel, prečo plačem. Nebol to smútok. Bola to túžba. Po niečom, čo som celé roky odmietal. Po domove. Po Bohu.
Od toho dňa sa veci začali meniť. Pomaly. Ticho. Začal som chodiť na omšu, čítať si Evanjelium, modliť sa. Spočiatku som ani nevedel ako. Len som sedel a hovoril: „Bože, neviem, čo tu robím, ale prosím, nenechaj ma tak.“ A On ma nenechal. Posielal mi do života ľudí, ktorí mi rozumeli. Starého známeho z farnosti, ktorý ma pozval na spoveď. Dievča, ktoré verilo s pokorou a hĺbkou, o akej som nemal ani tušenia. Kňaza, ktorý vedel trpezlivo počúvať.
Najťažšie bolo postaviť sa pravde. Priznať si, že som dlhé roky žil mimo Božej vôle. Že som hľadal lásku tam, kde ju nebolo. Že som robil veci, na ktoré som nebol hrdý. Ale práve v tej chvíli pravdy som zažil niečo neuveriteľné – odpustenie. Vo sviatosti zmierenia som pocítil, že Boh ma neodsúdil. Naopak – objal ma. Nehovoril: „Ako si mohol?“ ale „Som rád, že si prišiel.“
Odvtedy už nie je môj život dokonalý. Zápasím, padám, učím sa. Ale už nebojujem sám. Každý deň začínam modlitbou a končím poďakovaním. Biblické slová mi hovoria do života. Eucharistia sa stala mojím pokrmom, nie rituálom. Cirkev nie je pre mňa inštitúciou, ale rodinou. A Boh – On už nie je vzdialený. Je so mnou. V každej radosti aj bolesti. Je mojím Otcom. A ja som sa k Nemu vrátil ako zblúdilý syn.
Ak si niekde na ceste, ak cítiš, že si stratil smer, neboj sa vrátiť. Boh nie je sudca s kladivom, ale Otec s otvorenou náručou. Nečaká na tvoju dokonalosť. Stačí, že Mu otvoríš srdce. Jeho milosť je silnejšia než tvoja minulosť. Ver mi. Som dôkazom toho, že aj z temnoty vedie cesta k svetlu. Volá sa Ježiš.
A keď sa raz obzriem späť, viem, že to najkrajšie, čo sa mi v živote stalo, nebolo to, čo som dosiahol… ale to, koho som našiel. Alebo presnejšie – kto si ma našiel.