
foto: youtube.com
Nikdy som nebola ten typ, čo by hľadal odpovede v náboženstve. Vyrastala som v domácnosti, kde sa o Bohu nehovorilo. Nie z odporu – jednoducho to nebolo „téma“. Svet pre mňa fungoval cez rozum, prácu a plánovanie. A fungoval celkom dobre – aspoň naoko.
Mala som tridsaťtri, keď sa mi rozpadlo manželstvo. Nič dramatické – len tiché ochladnutie, ktoré sa roky prehliadalo. Zostala som sama v byte, v ktorom ešte na stenách viseli spoločné fotografie. V práci som sa síce držala, ale prázdnota, ktorá ma po večeroch obklopovala, bola ťaživá. Skúšala som cvičiť, cestovať, večerať s kamarátkami – ale nič sa nezdalo byť… dostatočné.
Raz ma kolegyňa pozvala na „večer chvál“. Netušila som, čo to presne znamená – predstavila som si gitaru, sviečky a zopár nadšencov spievajúcich o láske. A nemýlila som sa. Ale čosi vo mne ten večer narušilo. Niečo sa mi zlomilo, keď som prvýkrát počula slová piesne:
„Aj keď necítim, Ty pracuješ.“
Znie to zvláštne, ale po rokoch „fungovania“ som mala pocit, že ma niekto vidí.
Začala som chodiť do spoločenstva. Najprv zvedavo, trochu s odstupom. Mala som tisíc otázok. Ako môže byť Boh dobrý, keď nechal moju mamu zomrieť tak mladú? Prečo sa láska pokazí aj tam, kde bola úprimná? Prečo je život taký krehký?