Koľko je dosť? O darovaní, charite a príspevkoch v kostole

Peniaze sú citlivá téma. Aj medzi veriacimi. Hoci sa o nich často nehovorí nahlas, v srdci mnohých veriacich dozrieva otázka: Koľko by som mal dať na charitu? Koľko do zvončeka? Koľko si „odkladá“ Boh? Nie sme lakomí, len nechceme byť naivní. Nechceme byť manipulovaní, ale ani duchovne pohodlní.

Dávať z lásky je nádherné. Dávať z viny je ubíjajúce. Ako teda nájsť správnu mieru, ktorá spája rozum, vieru a srdce?

1. Bohu nepatrí percento – Bohu patrí všetko

Prvým krokom je pochopiť, že kresťanské dávanie nie je daň. Nie je to poplatok za služby, ani forma obchodovania s požehnaním. Boh nepotrebuje naše peniaze. Ale my potrebujeme darovanie – aby sme sa neuzavreli do seba, do pohodlia, do vlastnej istoty.

Sväté Písmo hovorí veľa o štedrosti:

„Každý nech dá, ako si zaumienil v srdci, nie zo zármutku alebo z donútenia, lebo Boh miluje radostného darcu.“ (2 Kor 9,7)

A zároveň:

„Česť Pánovi svojím majetkom a prvorodinami z celej svojej úrody.“ (Prís 3,9)

2. Koľko darovať na charitu?

V tradícii Starého zákona sa spomína desiatok – desať percent z príjmu, ktoré sa odovzdávali chrámu, chudobným, vdovám a levitom. V kresťanstve desiatok nie je záväzný zákon, ale princíp, ktorý môže byť dobrou inšpiráciou.

Prakticky:

• Mnoho kresťanov si dobrovoľne stanovuje určitý podiel (napr. 5–10 %) zo svojho príjmu, ktorý pravidelne venujú charite, misijným dielam, núdznym, spoločenstvám alebo cirkvi.
• Iní dávajú nárazovo, keď príde výzva alebo ich niečo osloví.
• Niektorí namiesto peňazí dávajú čas, vedomosti, služby – čo má neraz rovnakú (alebo vyššiu) hodnotu.

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓