Keď vám dieťa oznámi, že chce zasvätiť život Bohu, zasiahne vás to inak ako akákoľvek iná správa. Cítite pýchu, ale aj neistotu. Ako rodič máte množstvo otázok – stratím ho? Bude šťastný? Robím správne, keď ho v tom podporujem?
Keď mi môj syn povedal, že cíti povolanie stať sa kňazom, na chvíľu som onemela. Nie preto, že by som si to nevedela predstaviť – je vnímavý, hlboký, má vieru pevne zakorenenú v srdci. Ale preto, že ako matka som sa zrazu cítila rozpoltene. Z jednej strany hrdosť, že zvažuje tak ušľachtilú cestu. Z druhej strach – pred stratou, odlúčením, nepochopením.
V konzumnom svete, kde sa zisk a pohodlie často stavajú nad hodnoty a službu druhým, je rozhodnutie stať sa kňazom výnimočné. Nie je to len zamestnanie – je to celoživotné povolanie, obeta, úplné odovzdanie sa. A nie je to len jeho cesta – ako rodič som na nej súčasťou. Aj keď len z diaľky.
Dilema každého rodiča
Podporiť dieťa v niečom, čo ho môže izolovať, čo mu nedá vlastnú rodinu, deti, čo môže priniesť samotu – nie je ľahké. No zároveň, ak v tom nájde naplnenie, pokoj a hlboký zmysel, kto som ja, aby som ho zadržala?
Kňazská služba dnes nie je ľahká. Spoločnosť často cirkev spochybňuje, kňazi sú vystavení kritike, nedôvere. Ale práve preto sú potrební. Potrebujeme mužov, ktorí sú ochotní stáť pevne, slúžiť, viesť, modliť sa. Ak takého vychovávam – nemala by som byť vďačná?
Podpora s dôverou
Rozhodla som sa. Budem pri ňom stáť, nie preto, že by som tomu úplne rozumela, ale preto, že ho milujem. Lebo verím, že ak je to jeho cesta, Boh sa oňho postará. A ja budem jeho oporou – ako matka, ktorá nestratila syna, ale získala nový rozmer viery.
FOTOZDROJ: Facebook.com
0 komentárov
Vlákna, odpovede a hodnotenie komentárov.